Príspevok poukazuje na základné problémy právomoci a príslušnosti pri rozhodovaní športových sporov. Dochádza tu ku kompetenčnému konfliktu medzi všeobecným súdom, rozhodcovským súdom na národnej úrovni (najmä Rozhodcovský súd SFZ), rozhodcovským súdom na medzinárodnej úrovni (CAS), prípadnou športovou rozhodcovskou komisiou bez povahy rozhodcovského súdu na národnej úrovni (najmä v rámci športového zväzu) a športovou rozhodcovskou komisiou medzinárodnej športovej federácie (napr. Rozhodcovská komora FIFA).

V utorok 3. decembra 2019 by sa malo v Národnej rade SR hlasovať v druhom a treťom čítaní o návrhu novely zákona o športe (parlamentná tlač 1716), ktorú predložili do Národnej rady poslanci za stranu SNS bývalí futbaloví hráči Dušan Tittel a Tibor Jančula, ktorí paradoxne v zahraničí hrávali futbal so statusom zamestnanca.

Návrh však nerieši skutočnú príčinu problému slovenských ligových klubov kolektívnych športov - nedostatok prostriedkov v kluboch najmä zo súkromných zdrojov (chýbajú motivačné opatrenia sľubované v programovom vyhlásení vlády na roky 2016 až 2020), ale rieši iba jeden z viacerých dôsledkov tohto problému.

Takýto návrh vonkoncom však nezabezpečí deklarovanú konkurencieschopnosť slovenských klubov v športovej Európe.

Autor sa v príspevku snaží načrtávať vlastné riešenie boja proti diváckemu násiliu a neviazanosti divákov na športových podujatiach. Systematickým vytvorením personálneho, technického a vzťahového postupu sledovania, predchádzania, trestania a kontroly výkonu prípadného trestu poskytuje možné impulzy či myšlienky všetkým, ktorí sa tejto problematike odborne, právne, vedecky či inak profesne venujú.

Neexistuje vhodnejšie intro k predkladanému príspevku venujúcemu sa občianskoprávnej zodpovednosti športovca za škodu na zdraví spôsobenú pri športe ako konštatácia, že jeho autor utrpel počas svojej aktívnej (futbalovej) kariéry vážny zdravotný úraz – dvojitú zlomeninu pravej nohy s roztrhnutým krížnym väzom. Súpera – futbalistu, ktorý mu v súboji o loptu počas hry túto nohu zlomil nežaloval ani v trestnej (ublíženie na zdraví), a ani v občianskoprávnej rovine (náhrada škody). Nepokladal to za primerané /na mieste / športu vlastné, nakoľko svojou účasťou na zápase vyjadril svoj konkludentný súhlas s tým, že k takejto situácii môže dôjsť. Vyvracia však tento postoj možnosť vyvodenia právnej zodpovednosti športovca za škodu (úraz), ktorú spôsobí inému športovcovi počas zápasu? Ak áno, má teoreticko právne "podhubie" tejto - dnes platnej - teórie slabé miesta? Ako by mali rozhodovať v týchto prípadoch dnes / pro futuro súdy, zohľadňujúc pri tom aj špecifickosť športu, ktorú spomínajú aj samotné zakldajúce dokumenty Európskej únie? Ak áno, poskytuje obsah "nového zákonu o športe" priestor na posilnenie a skvalitnenie právnej úpravy (možnej občianskoprávnej) zodpovednosti športovca za škodu? 

Srbská republika hostila 15. marca 2012 v Belehrade XII. konferenciu ministrov Rady Európy zodpovedných za oblasť športu, ktorá sa konala v kooperácií s tzv. EPAS (Enlarged Partial Agreement on Sport). EPAS je jedna z rozšírených čiastkových zmlúv Rady Európy, konkrétne v oblasti športu, ktorá umožňuje niektorým štátom RE plus ďalším signatárom zmluvy angažovať sa v osobitných aktivitách spoločného záujmu so súhlasom ostatných členov RE. Autori sa predkladanom príspevku pokúšajú priblížiť priebeh konferencie a 3 schválené rezolúcie č. 1, 2.1 a 2.2 vo všeobecnosti, ako i z pohľadu Slovenskej republiky v podobe odporúčaní pre budúcnosť.

V dňoch 17.-18. januára 2013 sa uskutočnila v Ríme pod gesciou INTERPOL-u konferencia Match-fixing „the Ugly Side of the Beautiful Game“ (Manipulácia s výsledkami futbalových stretnutí „škaredá tvár nádhernej hry“), na ktorom sa zúčastnili predstavitelia najvýznamnejších svetových a európskych organizácií zaoberajúcich sa danou problematikou.

Za Slovenský futbalový zväz sa konferencie zúčastnil Mgr. Peter Dedík, PhD., ktorý zastrešuje integritu futbalu ako jeden z 53 „Integrity Officerov“ členských krajín európskej futbalovej asociácie UEFA.

Príspevok sa zaoberá otázkou určenia majetkovej hodnoty práva na služby profesionálneho futbalistu. Vychádza zo skutočností, že na prestupovom trhu sa za nadobudnutie práv na služby profesionálneho športovca spravidla platí odplata. Z toho vyplýva, že hráčske služby majú nejakú hodnotu. V príspevku sa zamýšľame nad tým, ako určiť túto hodnotu, nielen v prípade prestupu ale aj v prípade, ak klub príde o služby hráča v prípade jednostranného ukončenia zmluvy z jeho strany. V tejto súvislosti hodnotíme závery rozhodnutí Športového arbitrážneho súdu v prípadoch jednostranného skončenia zmluvy profesionálneho futbalistu bez oprávneného dôvodu.

Globálny rozmach športového stávkovania v posledných rokoch prináša so sebou mnohé sprievodné javy, ktoré sa môžu podpísať na jednej strane na rozvoji športu, avšak na strane druhej môžu niektoré športové odvetvia výrazne poškodiť. Príkladom pozitívneho vplyvu športového stávkovania na šport je jeho možná participácia na príjmoch do štátneho rozpočtu v jednotlivých krajinách, ktoré môžu byť následne použité priamo na rozvoj športu. Naopak, veľkú hrozbu pre základné morálne hodnoty a princípy športu znamená tzv. „match-fixing“ – vedomá manipulácia výsledkov športových stretnutí, či podujatí, ktorej účelom sú práve príjmy zo stávkovania na tieto športové podujatia. Napriek stúpajúcim vplyvom športového stávkovania, nie je štátna a vo väčšine prípadov ani európska, resp. medzinárodná legislatívna úprava pripravená efektívne využiť jeho pozitívny potenciál, ani čeliť jeho globálnych hrozbám.